Na každej fotke má inú mašľu – svetlú, tmavú, károvanú, bez vzoru, bodkovanú. Zdá sa, že nájsť fotku Pavla Országha Hviezdoslava (1849 – 1921) bez mašle je nemožné. A predsa sme v Digitálnej knižnici SNK našli jedinú, na ktorej jeho hrdlo nezdobí mašľa, ale tenká stužka. Zakrýval celý život niečo, alebo bola mašľa skutočne len dôsledným imidžom vždy upraveného elegána?
Vysoké goliere aj mohutné viazanky patrili ku bontónu elegánov, ale príliš škrtili pod hrdlom, a tak muži, keď nemuseli, tak sa im vyhýbali. A samozrejme, bolo mnoho takých, ktorí tento doplnok ignorovali. “Škrtiace” fotografie majú aj Hviezdoslavovi literárni súputníci – Kukučín, Tajovský či Vajanský – nik si však tak starostlivo nezakrýva hrdlo, ako miláčik národa. Dokonca niektorí svoje hrdlá svetu priam ukazujú.
Pavol Országh bol od detstva bol veľmi chudorľavý. V spomienkach iných, aj jeho manželky Ilony Novákovej, nájdeme občas informáciu aj o jeho “hrdelnom neduhu”, ktorým prakticky trpel od mala. Oficiálne mu však divertikul diagnostikovali až po roku 1900 – krakovský profesor Penižek, aj viedenský špecialista profesor Chiari. Kvôli škvŕkaniu v žalúdku a problémom s prehĺtaním súst, preto vôbec nejedával v spoločnosti iných ľudí. Podľa poľského profesora boli tieto problémy následkom “stiesnenia v hrtane”. V roku 1903 sa básnik s manželkou obávali, že by mohlo ísť o “nevyliečiteľného úmorníka – raka” a Dr. Dušan Makovický, osobný lekár spisovateľa Leva N. Tolstého, mu vybavil termín vo Viedni u profesora Stoerka, v tých časoch vychýreného laryngológa.
Teóriu, že Hviezdoslav sa mašľou snažil zakryť niečo, čo s divertikulom súviselo, potvrdila aj dlhoročná pracovníčka Literárneho múzea P. O. Hviezdoslava, Dagmar Kubištová: “Zakrýval si ňou viditeľnú priehlbinu v hrdle a neskôr mašľa už bola súčasťou jeho imidžu. Rovnako, ako pelerína, bez ktorej si ho obyvatelia mesta ani nepamätali. Jeho zdravotnú kartu ani lekársku správu som ale nikdy nevidela.”
Vekom nadobudol aj arteriosklerózu a napokon 8. novembra 1921 umrel už na celkové oslabenie organizmu po zápale pľúc. S bodkovanou mašľou ho aj pochovali, v jeho múzeu ostala mašľa s čiernymi bodkami a fialová mašľa s bielymi bodkami.
Hoci nevieme, koľko mašlí tvorilo jeho garderóbu, ani kto mu ich šil, v Digitálenj knižnici SNK nájdeme popri zdigitalizovaných Hviezdoslavovych dielach a článkoch o ňom aj niekoľko záberov a na každej jeho krk halila iná mašľa. Samozrejme, farebné fotky vtedy neboli, takže o farebných kombináciách sa môžeme len dohadovať.
Hviezdoslav je postrachom stredoškolákov, ale aj mnohých učiteľov. Jeho “ťažký” jazyk je dnešnej mládeži vzdialený rovnako, ako strednej generácii Sofokles a jeho Antigona. A predsa, z keď sa pozrieme na fotografie tohto elegána, vyžaruje z nich noblesa, vážnosť a rešpekt.
Viac sa o jeho živote dozviete z digitálnej výstavy alebo Vám napovie naše video.