Na Dobšinskom vyrastali generácie. Čo však čítal malý Paľko?

Ak aj vám niekedy napadla táto otázka, ste na správnom mieste a čítajte s nami ďalej. Urobme si spolu so Slovenskou národnou knižnicou (SNK) výlet do doby pred 190 rokmi. V dedinke Slavošovce blízko Rožňavy vtedy ďakoval miestny evanjelický farár Bohu za zdravé novorodeniatko. Syna si pokrstili menom Pavol Emanuel Dobšinský (1828 – 1885) a nikto by vtedy vari nečakal, že jeho meno sa stane pojmom. Chlapček už hádam vtedy dostal do vienka lásku ku krásnej slovenskej piesni a povesti. Lebo práve vďaka nemu máme dnes najucelenejšiu zbierku rozprávok s presným rodokmeňom pôvodu ako naše jedinečné dedičstvo a zároveň európsky unikát.

With fairy-tales of P. E. Dobšinský the generations grown up. However what did he reads?

Have you ever think about this question – what did the famous authors read, when they were children? If yes, you are on the right site and read more. Make a history trip with The Slovak National Library. Let´s get back 190 years and travel to Slavošovce, little village near Rožňava, where the local priest in 1828 thanked to God for a healthy new born child. Parents gave him name Pavol Emanuel Dobšinský (1828 – 1885) and nobody thought then that this name will be once known as the famous Slovak fairy-tales collector and writer. But probably even in the craddle the gift of love of folk songs and fairy-tales was given to him. Because only of his hard work now we have the collection od fairy-tales with the complete genealogy. This collection is our unique intangible heritage between european countries. Discover the manuscripts of popular Slovak fairy-tales collected by P. E. Dobšinský stored in the Literary Archive of The Slovak National Library.

Dobsinsky_SD_9_2

Pavol E. Dobšinský (1828 – 1885) spisovateľ, folklorista, predkladateľ, evanjelický kňaz (Zdroj: LA SNK, SD 9/2)

Istotne sa pýtate, či pred samotným Pavlom Dobšinským nezapisovali rozprávky aj iní zberatelia? Zapisovali. Prevažne v 40. rokoch 19. storočia sa nahromadila na školách v Bratislave, Levoči a Kežmarku rozsiahla zbierka rukopisov povestí. Pochádzala z pera mladých študentov štúrovskej generácie. Inšpirovaní uchovávaním ľudovej slovesnosti vo všetkých podobách zapisovali aj rôzne príbehy a povesti tak, ako si ich pamätali z detstva a domova.

Bulla, Blažej: Babička rozpráva vnúčatám o Zlatovláske, tuš, pastel 1870 - 1890 (zo zbierok Literárneho múzea SNK)

Bulla, Blažej: Babička rozpráva vnúčatám o Zlatovláske, tuš, pastel 1870 – 1890 (zo zbierok Literárneho múzea SNK)

Viacerí štúrovci zvečnili rozprávané príbehy v ručne písaných školských zábavníkoch. Kde-tu si niektorý z nich podomácky spísal vlastný zošítok. Rokmi sa nazbieralo vyše šesťsto zápisov rozprávkových látok z rôznych kútov Slovenska. No až Dobšinský bol ten pracant, ktorý si doslova celú hŕbu rukopisov dôverne naštudoval, zoradil, usporiadal a publikoval. Literárny archív SNK má pre bádateľov originály jeho rukopisných zápisov. Práca to určite nebola jednoduchá. Veď jedna rozprávka mohla mať pokojne i šesť verzií s rovnakým či iným názvom. Urobiť „poriadok“ v zápisoch a vytvoriť z nich jednu optimálnu verziu príbehu bol dozaista tvrdý oriešok a zodpovednosť. Dobšinský tomuto láskavému údelu zasvätil celý svoj tvorivý profesionálny a úskaliami skúšaný život.

Dobsinsky_M14_H6_Prostonarodnie_slovenske_povesti_rukopisy_rozpravok

Prostonárodné slovenské povesti sú prehliadkou rozprávok s rodokmeňom pôvodu. (Zdroj: LA SNK, sig. M14 H6)

Pokým ale rozšifrujeme rozprávkový mikrosvet malého Paľka, poďme najskôr otvoriť jeho testament. Prvé vydanie 64 rozprávok s presným odkazom na toho, kto z akého regiónu či chotára rozprávku podal, zostavil čerstvý tridsiatnik Dobšinský s kolegom a priateľom Augustom H. Škultétym. Pod názvom Slovenské povesti ho vydali v rokoch 1858 – 1861 v šiestich zošitoch. Obaja však nepripisovali zásluhy iba sebe. Vlastnými slovami v úvode prvého vydania vyzdvihli predchodcov

Sláva tohto prvšieho odokrytia a vynájdenia pokladov slovenských povestí v lone nášho ľudu náleží viacerým.

A tak sa dozvedáme, že na prácach Samuela Reussa, jeho synov Gustáva, Ľudovíta a Adolfa, Karola Hrenčíka, Samuela Ormisa, Jonathana Čipku, Augusta H. Škultétyho, Štefana Daxnera a Janka Francisciho, vznikli tri knihy v Revúcej, tri zväzky v Tisovci, viacero zábavníkov študentov a niekoľko menších zväzkov. Nemali však to šťastie dostať sa k veľkému počtu čitateľov, a to skrz financie či nízke náklady vydania. Druhé, rozšírené vydanie 90 rozprávok už publikoval Dobšinský sám, krátko pred smrťou, pod názvom Prostonárodné slovenské povesti v ôsmich zošitoch počas rokov 1880 – 1883 na vlastné náklady.

Dobsinsky_M14_H6_Prostonarodnie_slovenske_povesti_rukopisy_rozpravok_2

Hop sa, hor sa – zem otvor sa! zapísali spolu traja, rozprávku Tetka Smrť podal P. Dobšinský sám. (Zdroj: LA SNK, sig. M14 H6)

Pavol Dobšinský napísal zošit rozprávkových príbehov už ako 20-ročný mladík. Preto je na mieste otázka, ktoré príbehy rozprávané z generácie na generáciu, plné ponaučení, piesní, prísloví, hádaniek i hier mu matka a otec odovzdávali? Aká mohla byť jeho vysnená princezná? S ktorými hrdinskými bohatiermi sa porovnával? Odpoveď nám môže dať práve sám Dobšinský a jeho zápisy rozprávok s rodokmeňom. Z nich sa dočítame, že Gemer ako studnica ľudovej slovesnosti odhalil staré čarovné príbehy ako Koza odratá a jež, Popolvár najväčší na svete, ako aj Zelezník, Pamodaj šťastia, lavička, Mechúrik-Koščúrik a kamaráti, Či jesto pravdy na svete alebo Tri holúbky. Boli toto tie pravé ligotavé perly z pamätnice Dobšinských, ktorých rozprávaním fascinovali rodičia svoje deti natoľko, že jedno z nich nastúpilo na cestu doživotnej služby kráse, bohatosti a múdrosti slova? Dopátrali sme sa, že i sám Dobšinský si tieto povesti zaznačil a spracoval.

A. H. Škultéty a P. Dobšinský: Slovenské povesti (vyd. 1896)

A. H. Škultéty a P. Dobšinský: Slovenské povesti (vyd. 1896)

Dobsinsky_tlac_zosit_Zakliata_hora_Zlata_podkova

Čítajte viac z originálneho vydania a ďalších vydaní slovenských rozprávok, ktoré nájdete na www.dikda.eu.

Čo chotár a dedinka – to príbehy putovali z úst do úst svojím vlastným osudom. Cestou necestou iste neobišli ani Dobšinských dvor. Nebudeme azda ďaleko od pravdy, keď si predstavíme malého Paľka na potulkách s dvomi bratmi do Zakliatej hory, jeho nebojácne srdce pri Laktibradovi, okúzlenie lákavou Zlatou podkovou, zlatým perom a zlatým vlasom, inšpiráciu v odvážnom Lomidrevovi i čakanie na odhalenie tajomstva Zlatovlásky. Aj tieto povesti totiž putovali Gemerom z dediny do dediny. Rozprávkar po svojom podal tiež ďalšie povesti kraja O vlku, čo si dal šiť boty, O kráľovičovi, čo si mladú hľadal, Škrupinový zámok, Zlatá priadka, Pijan, Tri zlaté hrušky, Tri práčky či Tetka Smrť. A nejde podľa Dobšinského o žiadne babské povedačky. Rozprávky sú podľa jeho slov najúčinnejšou cestou, ako ľudí učiť hrdosti na svoje, morálke, a najmä, učiť sa čítať.

„Je to mlieko, ktoré ľuďom šmakuje,“ vyslovil sa v ich prvom vydaní.

A tým ich treba kŕmiť. Tak prajeme dobrú chuť, milí čitatelia!

Dobsinsky_M14_H6_prihovor

Odkaz čitateľom. Z rukopisného príhovoru P. Dobšinského k vydaniu Prostonárodných slovenských povestí. (Zdroj: LA SNK, sig. M14 H6)