Apponyi: Poľovačky a potulky po svete ho priviedli na mizinu

Objavte s nami #pribeh_dokumentu, ktorý nájdete aj v Katalógu digitálnej knižnice SNK

Gróf Henrich Apponyi bol známy dobrodruh a cestovateľ. V roku 1930 sa vybral na expedíciu do Ázie. Prešiel Pamír a Dílí, túlal sa bájnou Agrou, Bombajom, lovil tigre a v Himalájach i kozorožce. Fotografie z lovu, zábery na krajinu i domorodcov, ale aj menu záhradnej párty u indického maharadžu v knihe Moja cesta a lovecký denník (1931) výstižne ilustrujú Henrichovu bohémsku cestu, ktorá tiež prispela ku zruinovaniu rodinného majetku.

Aponi_Henrich_kniha_listy_matke_1a

Je otázne, prečo si Henrich Apponi v knihe Moja cesta a lovecký denník (1931) zaznamenal výšku Mount Everestu 9 300 m. Merania z roku 1856 udali výšku 8 840 m.

Bol posledným majiteľom rozsiahlej a slávnej Apponyiovskej knižnice, ktorú v roku 1774 založil jeho pradedo Juraj Anton Apponyi. Patrila medzi 10 najväčších vo Viedni, študovali v nej svojho času i štúrovci a pod názvom „Public National Library of Presburg“ ju poznali až v Londýne. V čase svojej najväčšej slávy mala ž 30 tisíc zväzkov….ale to už je iný príbeh so šťastným koncom:-)

Henrich Apponyi - fotografia z dobrodružnej expedície - nomádi

Henrich Apponyi – fotografia z dobrodružnej expedície – bežný život nomádov v Tibete

Skôr, ako sa stal Henrich Apponyi (1884 – 1935) profesionálnym dobrodruhom a cestovateľom, pôsobil ako diplomat a bol poslancom uhorského parlamentu. Po rozpade monarchie však zavesil politiku na klinec a naplno sa venoval svojej poľovníckej a cestovateľskej vášni. Nebol ženatý ani oficiálne zadaný, a možno preto písal zo svojich ciest listy matke, Margaréte Apponyi. Niekedy jej píše o svojich zážitkoch viac, inokedy menej a na úkor toho rozoberá domáce oponické záležitosti. Ako napríklad v liste zo 14. júna 1930, kde na troch stranách rozoberá situáciu svojich noriek a líšok (čerstvých mamičiek), ktoré sa až nečakane plodne rozmnožili, a zaistili tak Apponyiovcom príjem do rodinnej kasy.

Z rezidencie v Kašmíre Henrich píše:

Drahá mama!
Predvčerom som ukončil svoju 800 míľovú cestu (cca 1 400 km), ktorú som zdolal spolovice pešo, spoly dopravnými prostriedkami. A bolo mi potešením, že môžem opäť ležať v čistej posteli a tešiť sa z výborného jedla a priateľskosti Ogilviesovcov……Moja expedícia do Himalájí bola v každom smere báječná – poľovanie aj fotenie bolo skvelé, scenérie boli nádherné a okrem toho, som schudol 15 kíl. Mám pocit, že najmenej rok nemusím vidieť znova Lahman.

Matka ho milovala zrejme až príliš, keďže mu až do smrti tolerovala jeho bohémsky a neviazaný život. Hoci sa nezachovalo žiadne „vyúčtovanie“ jeho nákladných expedícií, je isté, že postupne zadĺžil celé oponické panstvo. Keď Margaréta Apponyiová v roku 1931 zomrela, panstvo rapídne upadalo a štyri roky po jej smrti to v jednom berlínskom hoteli vzdal aj Henrich.

Aponi_Henrich_list_matke_1930_a

List Henricha Apponyiho matke z rezidencie v Kašmíri v roku 1930 (orig. nemecky, Aponiovská knižnica v Oponiciach). Originál listu vo formáte pdf si môžete prečítať po kliknutí na obrázok

 

Naše “norstvo” za jeden rok narástlo o 150% – 19 starých noriek a 30 mladých – nad všetky očakávania,…“

Spokojné konštatovanie Henricha pokračuje vyratúvaním, že ich predajom získa dobrých 320 tisíc korún. Bohužiaľ, príjmy nepokrývali výdavky na bohémsky život.

Ale nielen nákladné poľovačky po svete, aj luxusný život na panstve a pohostinnosť voči prominentom, ktorí si v kaštieli podávali doslova kľučky, stála nemálo peňazí: významní šľachtici, magnáti, diplomati aj svetové hviezdy. Spomeňme napríklad amerického miliardára Thomasa Cardeza, ktorý sa na Titanicu plavil práve zo svojho pobytu v Oponiciach, exotickú múzu Ernsta Hemmingwaya tanečníčku Josephine Baker, indického maharádžu či bratov amerického prezidenta Theodora Roosvelta.

Fotografia a menu večere pri príležitosti návštevy tanečníčky Josephine Baker na pastve v Oponiciach

Fotografia a menu večere pri príležitosti návštevy tanečníčky Josephine Baker na panstve v Oponiciach

Svoje dlhy síce bohémsky gróf splatil Apponiovskou knižnicou, no gróf Ľudovít Károlyi o ňu nemal záujem a v lete 1939 ju začal rozpredávať… ale to už je ten spomínaný iný príbeh, na konci ktorého stojí najkrajšia interiérová knižnica na Slovensku, plná vzácnych kníh a tlačí, ktoré sa podarilo Slovenskej národnej knižnici zachrániť a po rokoch uložiť späť do vynoveného Apponyiovského kaštieľa.