Ako Slováci zamietli s palénkou…

Slováci mali k alkoholu vždy akosi blízko – pivo, víno, pálenka – naši predkovia pri ich tvorbe vedeli zužitkovať skoro všetko. V 19. storočí však alkoholu akoby prepadol celý svet. Ktovie, kde by sme dnes boli, keby sa nenašli uvedomelí zakladatelia Spolkov miernosti a striezlivosti…

Spolky bojujúce proti alkoholizmu začali vznikať v Amerike v roku 1811 a pomerne rýchlo sa šírili do sveta, aj do Uhorska. „Medzi šíriteľov hnutia abstinencie patril aj neskorší prezident Abraham Lincoln. Množili sa rôzne spolky, ktoré aktívne bojovali proti pitiu. V Uhorsku vyhlásili pálenke boj kňazi – Alexander Máčay, Hugolín Gavlovič či Jozef Ignác Bajza. Už Bajza koncom 18. storočia v prvom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti pranieruje nadmerné pozeranie nášho ľudu na dno pohárika“ hovorí Katarína Krištofová, generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.

Boj ostrovtipom

Hlavné postavy románu, ktorý Bajza napísal v rokoch 1784 – 85, René a jeho vychovávateľ Van Stiphout, putujú po Slovensku a kriticky opisujú pomery, aké tu vládnu – sociálny útlak, bitky, poverčivosť, nedostatočnú hygienu, biedu a pitie. Práve to pokladal za jednu z príčin zaostalosti slovenského prostého ľudu. Bajza však bojoval na tomto fronte aj svojím ostrovtipom – písal epigramy:

Ožranom
Keby ste tak zlato miesto trúnku pili, na bruchách by sme vám potom
Zlaté bane otvorili.

 Jozef Ignác Bajza - René Mládenca Príhodi, a Skusenosti - 1783/1785

Jozef Ignác Bajza – René Mládenca Príhodi, a Skusenosti – 1783/1785

Román medzi prostým ľudom ako osveta nezabodoval. Zásahom do čierneho bola skvelá veršovaná hra Šenk pálenčení (1844), ktorú aj dnes nájdeme v repertoároch ochotníckych súborov. Farár Ján Andraščík ju napísal v šarišskom nárečí a po preklade do štúrovskej slovenčiny sa stala v Uhorsku tým, čo dnes nazývame bestsellerom. Recitovala sa naspamäť na svadbách, na priadkach, krstinách – jednoducho bola v každej domácnosti. Doslova neveľké dielo dosiahlo 10 vydaní a niekoľko aj v USA. Lenže ako to už býva, čo sa chudákovi páči a vylúdi mu v ťažkom živote úsmev na perách, to hneď začne vŕtať v hlave vrchnosti – a tak knižku úradným prípisom z marca 1845 nechala skonfiškovať.

andrascik_senk_palenceni_1886

Ján Andraščík – Šenk pálenčení – 1186

Pálenka je otrova a jed

Dej Andraščíkovej veselohry sa odohráva v krčme, kde sa stretáva židovský krčmár Lajzer, jeho žena Ráchel, vojak Tomáš a čižmár Daniel. Do krčmy vchádza pocestný furman „Dzuro“ (t.j. Ďuro) a napodiv odoláva lákavej ponuke pálenky a nechce nič iné, len krmivo pre kone.

„Že každá pálenka je jed a otrova,
ku nešťastiu hlúpych všetko spraviť hotová.
Tak telo jak dušu jedom zaplňuje,
chudobu, chorosť a smrť priťahuje.
Preto každý múdry pod prísahou sľúbi,
že ju piť nebude, bo celého ho zhubí.“

Div sa svete – opitému osadenstvu krčmy dôjde, že ich Ďuro vlastne uráža: veď keď múdri nepijú, tak potom hlúpi pijú – a tak mu hrozí riadna bitka. Ďuro ich presvedčí, že príde ráno, keď budú všetci triezvi a povie im, prečo tak o pálenke zmýšľa. Ako to už po fláme býva, ráno je v krčme všetkým zle a Ďuro miesto niečoho od bolesti im dáva prednášku o tom, prečo by rozumný človek nemal piť pálenku: že si ničia zdravie, míňajú si majetok a hlúpnu z nej. Všetkým sa akosi rozjasní v hlave – okrem Katy Šmerdzuchy – a prestávajú s pitím. Z toho však má hlavu v smútku Žid Lajzer a jeho žena: „Keď oni osvietia kresťanských sprostákoch, nebude na svete už viacej pijakoch. Keď už ľudia nedajú sa klamať, bohatstvo mi nebudeme z nich mať.“ Na konci hry všetci okrem Katy Šmerdzuchy zložia v kostole prísahu o abstinencii a založia spolok „Bratstva miernosti a kresťanskej triezvosti“. O tom, koľko peňazí ich pálenka stála, hovorí výstižne Hric: „Ja za päť a dvadsať rokov jak drotujú, sto zlatých na ten jed, každý rok keltujú. Dvetisíc i päťsto zlatých som tak stratil, otrhaný chodil, židov krásne šatil.“

andrascik_senk_palenceni_1886_2

Ján Andraščík – Šenk pálenčení – 1186

Ján Andraščík sa narodil 6. augusta 1799 v Lipovciach pri Prešove v období, kedy tam snáď ľudia zažívali najväčšiu biedu. „Braterstva krescanskej trižbosci“, ktoré zakladal, dosiahli na východe Slovenska masový charakter. Nešírili len protialkoholickú propagandu, ale aj myšlienky o racionálnom hospodárení a túžbe po vzdelávaní.

Ráčte vstúpiť do spolku

Na prvý spolok striezlivosti na Slovensku môžu byť hrdí Bobrovčania, pretože vznikol v roku 1840 práve tam. Zrieknuť sa navždy pálenky a dodržiavať celoživotnú miernosť v pití ostatných nápojov – to boli jeho dva hlavné ciele. Za jeho vznikom stál mladý farár Peter Árvay – ako 26-ročný prišiel do Bobrovca, v ktorom bola pálenica aj pivovar. Videl, že alkohol bol veľmi častým dôvodom rozvratu rodín a biedy a po čase založil na fare Bratstvo striezlivosti.

Ak sa niekto rozhodol vstúpiť do spolku, v prvom rade sa musel prihlásiť na svojej fare, kde ho zapísali do špeciálnej knihy. Buď do kolonky „úplná abstinencia“ alebo do kolonky „mierne pitie“. Zapísaný adept sa niekoľko týždňov pozoroval a ak po uplynutí skúšobnej doby sám od seba požiadal o vstup, prijal sviatosť zmierenia a Eucharistie a verejne slávnostne vyslovil sľub v kostole (zvyčajne na nedeľnej svätej omši).

Brojili aj štúrovci

S metlou ľudstva sa však snažili zúčtovať najmä štúrovci. Ľudu predkladali na čítanie protialkoholickú literatúru, úvahy v novinách, zakladali nedeľné školy a ľudí lákali do vzdelávacích spolkov. „Čas, ach čas nám je už raz lud náš úbohí od toho moru, ktorí ho duchovně i ťelesně zabíja a o šetko pripravuje, oslobodiť, čas nám je už nad našim ňešťastním ľudom naším sa zmiluvať! Prezreťedlnosť Božja poslala národom od tohto moru uchváťením prostrjedok visloboďeňja sa od ňeho: Spolki mjernosťi, ňekresťanská misel bi bola naša kebi tohto prostrjedku mi obema rukáma sa ňechitili a ľudu nášmu na vidom očí tím morom hinúcemu ňespomahali,“ – rozohňuje sa Ľudovít Štúr v liste Štefanovi Závodníkovi 20. novembra 1844. Povzbudzovalho „v tomto pracuváňí vitrvať jako skala“. Paradoxom je, že práve 12-ročného Ľudovíta na nižšom lýceu v Rábe liečil spolužiak Ján Kiš „kúrou vínovou“, keď vážne ochorel.

Zoch_korespondencia_M-39-A26_1

 Zoch_korespondencia_M-39-A26_2  Zoch_korespondencia_M-39-A26_3  Zoch_korespondencia_M-39-A26_4

List Ctoboha Zocha k Ctihodnjemu Spolku Mjernosti tatranskích Slovákov, s náležitou úctivosťou…, 1845 (Literárny archív SNK, sign. M 39 a A 26)

Výchova od detstva

Hranice farnosti presiahol a prakticky celé Slovensko ovplyvnil Štefan Závodník, agilný kňaz a národovec, ktorý spolok založil 12. septembra 1844 v Divine. Jeho práca slávila úspechy pomerne rýchlo – už po roku mal spolok 600 členov a 600 čakateľov na členstvo. Sám Závodník získaval nových členov aj z radov alkoholikov, ktorých obracal na zarytých odporcov pitia. Z Diviny sa činnosť spolku rozšírila na celé Považie, Kysuce a v rokoch 1845-46 nadobudlo hnutie celonárodný charakter. Závodník dokonca prezieravo pamätal na dorastajúcu mládež a pre ňu založil Ústav cnosti a nevinnosti pre deti a mládež (1845), ktorí ich mal pripraviť na vstup do budúcich spolkov striezlivosti.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 nastala silná maďarizácia a spolky striezlivosti boli považované za ohniská panslavizmu. Preto boli v roku 1874 uhorskou vládou zakázané. V podstate však mnohé neprestali existovať – včlenili sa do bratstiev sv. ruženca,t.j. do náboženskej sféry. Ani boj s alkoholom sa neskončil – venovali sa mu farári v kázňach a ľudia naďalej skladali sľuby striezlivosti.

Ako vzťah k alkoholu vnímala dobová tlač? Začítajte sa do článku z roku 1875 v týždenníku Národný hlásnik (číslo 7)

Narodny_hlasnik_1875_7_01  Narodny_hlasnik_1875_7_02
 Narodny_hlasnik_1875_7_03  Narodny_hlasnik_1875_7_04

A prečo vlastne o tom píšeme teraz? Nuž, kedysi sa 19. marec zvykol označovať za Medzinárodný deň mužov, meniny totiž slávil Jozef a tých sme mali kedysi na Slovensku aj v Čechách naozaj neúrekom…